Ako funguje jazyk

Pre Jazykovú školu GO napísala Natália Segeňová

Niekedy sa človek nad anglickým jazykom pozastaví a pokrúti hlavou. Prečo funguje tak alebo onak? Veď v slovenskom jazyku to tak nie je, tak ako je to možné? Komu sa môžeme poďakovať za to či ono gramatické pravidlo? Gramatika sa ešte povedzme dá zvládnuť, ale keď sa do nej zapletú výnimky, krútime nielen hlavami, ale aj očami. Jazyk je totiž ako puzzle obrázok, pospájaný z rôznych svetových jazykov, a navyše veľmi široko používaný. V prípade angličtiny to znamená, že na ňu z každej strany pôsobia rôzne kultúry a neustála núdza žonglovať so slovnom zásobou. Staré slová sa posúvajú von a zároveň ich nahrádzajú nové výrazy, ktoré sa pred mesiacom ani nepovažovali za správne. Vedeli ste, že „omg“, čiže „oh my god“ (och môj bože) už môžete nájsť v oxfordskom slovníku?

Jazyk je dynamickým systémom, pri ktorom nič nestagnuje. To, čo sa zaužívalo voľakedy, je dnes súčasťou dávnych čias, nad ktorými sa mladí smejú a krútia hlavami, že taký výraz vôbec existoval. Napríklad “gay” teraz chápeme ako označenie pre homosexuálne ženy alebo mužov, no pár desaťročí dozadu bolo “gay” synonymom pre “šťastný”. Doba sa naozaj mení, a niektoré slová sa strácajú s ňou, pričom ponímanie druhých sa naopak razantne mení. Význam slov sa podľa núdze môže nahradiť iným alebo sa rozvinúť, čím nám v angličtine vznikajú slová s takzvaným duálnym významom (niektoré majú celý zoznam potenciálnych významov, kde sa každý odvíja od kontextu, ktorý sa dá iba odpozorovať, no nie naučiť naspamäť).

Napríklad, “bark” je štekať ale aj kôra stromu, “nails” nechty ale aj klince, a “jam” je džem, ale aj zaseknúť sa. Mnoho študentov nevie rozobrať výraz “traffic jam”, lebo nech sa snažia ako sa snažia, marmeláda im do kontextu nesedí. Pri najbližšej zápche na ceste sa nad tým môžu zamyslieť. “Mine” je privlastňovacie zámeno (v preklade môj; od “my” sa jednoducho odlišuje tým, že “mine” nepredchádza predmet), potom “dolovať, ťažiť” alebo “baňa”. “Novel”  síce znamená poviedka, ale novel môžeme použiť na opis niečoho nového a nezvyčajného, napríklad prístupu k výučbe jazyka. Terajšie problémy opíšeme slovom “current”, ale “current” môže znamenať aj (vodný, veterný) prúd. Nakoniec si zoberte “hatch”, ktoré v kontexte preložíme ako vyliahnuť sa, kuť, alebo dvierka a pod.

“Ale prečo?” pýtajú sa zmätení študenti, ktorým doteraz bolo všetko jasné, ale konfrontácia s ďalšími zákutiami jazyka im zobrala vôľu sa pozrieť do vlastných poznámok. Jazyk musí byť flexibilný a angličtina je tým najrozšírenejším na svete, čo neznamená, že je najviac zastúpená ľuďmi, pre ktorých je materinským jazykom, ale je svetovo najhovorenejším jazykom. Výhodou je, že pokiaľ viete po anglicky, máte hneď väčšiu možnosť dohovoriť sa s druhými. Nevýhodou je spomínaný nátlak zo všetkých strán. Každá ďalšia kultúra, ktorá sa jazyka zhostí, ho nasýti vlastnými lingvistickými preferenciami, vlastnými špecifikami pre ňu typické, a nakoniec si jazyk sebe častým používaním prispôsobí.

Toto platí pre každý jazyk a jeho čistota ako prvá padá za obeť pri strete kultúr. Preto ani nemožno hovoriť o jazykovej čistote ako takej, pretože každý jazyk je jednak pod neustálym nátlakom  prispôsobovať sa núdzam svojich používateľov a jednak aj vo svojich počiatkoch bol akousi látaninou zvukov, ktoré sa ľuďom zapáčili, a ktoré si požičali od svojich susedov.

A práve preto na každú otázku “ale prečo?” možno odpovedať iba jediným spôsobom: lebo to tak je, a inak to ani nebude. Jazyk je výsledkom interakcie núdze a príležitosti; ak vznikne núdza vyjadriť novú myšlienku, jazyk sa načiahne pre najbližšie slovo, ktoré má v tej príležitosti po ruke. V angličtine zriedkakedy hovoríme o slovách so singulárnym významom a pokiaľ sa dá, núdza vyjadrovať nové pocity alebo reality bude naďalej aktualizovať doteraz zaužívané pojmy druhotnými, alebo terciárnymi významami.

Ak teda natrafíte na nejaký pojem, ktorý vám nedáva zmysel, veľmi pravdepodobne ide o výraz len nedávno zaradený do jazyka, prípadne výraz požičaný z cudzieho jazyka. Angličtina je už notoricky známa tým, že si niektoré slová proste zoberie, upraví a niekedy ich ani neupraví, ale predstaví používateľom ako jediný vhodný výraz. Preto povie “fiance” (snúbenec) a fianceé (snúbenica), ktoré doslova prebrala z francúzštiny, a vôbec neprispôsobila vlastným fonetickým pravidlám. Otázka znie - prečo? Nuž, aj takto to niekedy v jazyku chodí. Niekedy sa k odpovedi môžeme dopátrať etymologicky (čiže hľadať pôvod slova), inokedy musíme brať do úvahy skutočnosť, že mnohé slová vznikli konvenčne, teda spoločným dohovorom alebo dohodou medzi používateľmi. Tieto „dohody“ mohli vzniknúť pred stovkami rokov, no tiež vznikajú neustále vplyvom každodenných udalostí, ktoré si vyžadujú nové slová na ich pomenovanie, a ktoré predtým v jazyku nejestvovali.