Prečo práve angličtina

Pre Jazykovú školu GO napísal Igor Tyšš

Kam smeruje globalizovaný svet, že sa ešte aj dnes, hoci už máme za sebou jedno americké storočie, oplatí učiť sa po anglicky? Zamyslieť sa nad touto otázkou ma primälo niekoľko zdanlivo nesúvisiacich dejinných udalostí, ktoré však pomerne úzko súvisia s dejinami anglického jazyka. A hádam ešte aj dnes platí, že história je učiteľkou života.

Ako je možné, že malý ostrovný národ, ktorý až do druhej polovice 16. storočia nemal v podstate ani národnú identitu, dokázal v 18. a 19. storočí vybudovať najrozsiahlejšie impérium sveta? Britská sféra záujmu obsiahla nielen rozsiahle oblasti amerického kontinentu, Afriky a Ázie, ale aj Austráliu a časti Oceánie. Až do začiatku 2. polovice 20. storočia britské deti stávali v školách pred mapou sveta a červenou farbou označovali britské dŕžavy. Britské impérium bolo vybudované na námornej dominancii a udržiavané administratívnou mašinériou. Sceľovali ho obchodné kontakty, a jazykom obchodných kontaktov bola angličtina, ktorá sa stala jazykom dobyvateľov a obchodu zároveň.

Je príznačné, že sa termín pidžin odvodzuje ako skomolená podoba anglického slova business („obchod“). Pidžiny sú dodnes hmatateľným dôkazom vplyvu jazyka britského impéria: sú to pomocné dorozumievacie jazyky Ďalekého východu a juhovýchodnej Ázie, ktoré sa vyvinuli na základe angličtiny, no slová sa v nich tvoria na základe domácich jazykov. Okrem pidžinov sa angličtina ako úradný jazyk dodnes používa v mnohých bývalých častiach britského impéria, za všetky spomeňme Indiu, Pakistan a Maltu. Obidva príklady, pidžiny a angličtina ako úradný jazyk, dokazujú, ako silno je jazyk podmienený politicky a ekonomicky.

Od druhej polovice 20. storočia Amerika akoby nadviazala na koloniálny rozmach Británie. Angličtina sa vďaka studenej vojne, ale najmä americkej obchodnej prítomnosti na svetových trhoch stala jazykom globalizácie. Významne k tomu prispel aj rozmach komunikačných technológií a boom internetu, ktorý sa začal práve na amerických trhoch. Najmä vďaka televízii a internetu sa angličtina a reprezentácie kultúr, ktoré sú v očiach sveta jej nositeľmi, rozšírili po celom svete. Vďaka fluidu značiek ako McDonald's, Microsoft, IBM či Coca Cola sa Amerika po páde železnej opony predávala aj v našich končinách. Z detstva v polovici deväťdesiatych rokov si pamätám reklamu žuvačiek značky Wrigley. Pravdepodobne nešlo o lokalizovanú kampaň. Objavovali sa tam uvoľnení, vysmiati mladí ľudia v prostredí strednej školy a mottom bolo „Wrigley's – to je Amerika“. Po desiatich rokoch dravého, mafiánskeho kapitalizmu sme sa my na Slovensku už prebudili z amerického sna. No Amerika sa stále akosi deje. Uvedomujeme si, že niektoré slová z angličtiny sme do nášho jazyka museli prebrať, pretože pomenúvali predmety, s ktorými sme sa predtým nestretali. Ide napríklad o počítačovú terminológiu (wi-fi, router, CD a pod.) a niektoré oblasti obchodu. Stále však stretávame školníkov maintenance managerov, ľudí chodiacich do officov a vraj máme aj, prepytujem, vlastný show business. No dobre. Angličtina je skrátka cool, čiže príťažlivá, a v pracovnej sfére je synonymom profesionality. Vidíme teda, že nielen obchodná sila a koloniálne dedičstvo, ale aj akýsi ťažko definovateľný status sú príznačné pre anglický jazyk v medzinárodnej komunikácii.

Holanďania, Nemci, Švédi či Fíni s vami nebudú rozprávať po anglicky, pretože by si cenili muzikálnosť či slovnú pestrosť anglického jazyka, ale preto, že sa tak s vami lepšie dorozumejú napríklad na obchodných rokovaniach. Nepripomína vám to starý vtip o Slovákovi, ktorý sa rád pozhovára i s Nemcom, i s Angličanom, i s Francúzom, i s Číňanom – pokiaľ budú hovoriť po slovensky? Používanie angličtiny je výhodným zvykom spoločenskej konverzácie na medzinárodnej úrovni.

Ešte jedno historické zamyslenie na margo štatútu jazyka. Keď v roku 1783 skupina takzvaných otcov zakladateľov písala americkú ústavu, ani im len nenapadlo pridať do nej článok, v ktorom by sa angličtina ustanovovala za štátny jazyk. V podstate všetci v Spojených štátoch vtedy rozprávali po anglicky. V priebehu 19. storočia a na začiatku 20. storočia, keď sa postupne zvyšoval podiel prisťahovalcov, sa niektorí americkí štátnici strachovali o územnú jednotu krajiny. Veď hordy Nórov mierili do severných oblastí, najmä do Minnesoty, Nemci vytvárali enklávy v Pennsylvánii a aj inde, Íri a Taliani zaplavili New York. Dnes nórčinu v Minnesote nepočujete a napríklad aj jazyk Amišov, náboženskej komunity nemeckého pôvodu, sa dnes viac ponáša na angličtinu než na nemčinu.

V 80-ych rokoch 20. storočia vznikla organizácia U.S. English, ktorej cieľom je lobovať za to, aby sa angličtina stala štátnym jazykom Spojených štátov, teda že by sa povinne musela používať v štátnej sfére. V súčasnosti je, samozrejme, úradným jazykom, no zďaleka nie je jediným. Občan USA má právo s úradmi komunikovať, ak je to možné, vo svojom jazyku. V mnohých štátoch USA, najmä v južných, sa teda veľa dokumentov musí vydávať aj v španielskej verzii. Napriek tomu, že sa v Amerike zvyšuje počet Hispáncov, tvrdiť, že angličtinu treba chrániť, sa mi zdá prehnané. Po anglicky sa totiž imigranti učia, ich záujem o angličtinu nestačí školský systém pokrývať. Učia sa po anglicky, pretože sa im to oplatí. Podobne sa po anglicky chceli naučiť – a aj sa naučili – predchádzajúce generácie emigrantov. Naučili sa, pretože sa vďaka tomu dostali k lepším príležitostiam. Otcovia zakladatelia Spojených štátov podľa mňa trafili príslovečný klinec po hlavičke – načo ľudí nútiť k niečomu, na čo najlepšie prídu sami?

Samozrejme, každý jazyk tlmočí akúsi identitu, veď jazyk reprezentuje kultúru. Zas sa vrátim do Ameriky. Pred pár mesiacmi som prekladal zopár básní amerického básnika Richarda Blanca. Tento autor má vďaka svojim jazykom dvojitú kultúrnu identitu: je dieťaťom kubánskych emigrantov, patrí do druhej generácie prisťahovalcov a je bilingválny. V jeho anglických básňach sa objavujú španielske slová a reálie, ktoré mu pomáhajú hovoriť o tom, aké unikátne je stáť na pomedzí dvoch národných identít. Keď som trocha prenikol do jeho diela, uvedomil som si, že cudzie jazyky sa učíme, aby sme prenikli „poza“ obmedzený náhľad vlastného jazyka a vlastnej kultúry. Poviem to bez okolkov: neočakávam v najbližších desaťročiach, že by som sa musel začať učiť po čínsky, aj keď je čínska ekonomika veľmi aktívna. Angličtina v mojich očiach zostáva svetovým jazykom nie preto, že by bola svetová, ale preto, že je globálna. Je to jazyk globalizácie, jazyk korporácií, medzinárodných organizácií, vedy, techniky a medzinárodnej zábavy. Prináša so sebou to dobré i to zlé z globálnej dediny a z multimediálnej spoločnosti. Zároveň – a to som sa snažil dokázať aj v mojej úvahe – treba uznať, že angličtina sa svetovým jazykom nestala náhodou, ale že má za sebou rozsiahlu „dobyvateľskú“ históriu plnú vojenských, politických a v neposlednom rade aj obchodných úspechov. Nazdávam sa, že znakom múdrosti je prijať stav taký, aký je, a snažiť sa v ňom prežiť. Angličtina je svetový jazyk. Môžu sa nám z hĺbky duše hnusiť sledovacie taktiky CIA a NSA, no najviac sa o nich dozvieme práve v angličtine. Je to naozaj až taká pesimistická prognóza? Uvzato tvrdiť, že angličtina je jazyk kapitalizmu či imperializmu, je podľa mňa naivné. Je to jazyk ako každý iný, akurát sa pre súhru rôznych okolností, používa viac než ostatné. Rozhodne však nie je nástrojom korporátnej svetovlády. Vraví sa, že koľko jazykov ovládaš, toľkokrát si človekom. Čo teda robiť? Učte sa po anglicky, napríklad v jazykovej škole. A oprášte si ruštinu, na YouTube nájdete napríklad aj ruské filmy. Alebo si nájdite online kurz – anglických online kurzov rôznych jazykov je plný internet. Nemčina sa oplatí, veď je to jazyk strednej Európy. Po španielsky sa dohovoríte aj v Južnej Amerike. Ale angličtina zostane svetovým jazykom. Sú to dvere, ktoré keď budete mať otvorené, aj brány ostatných jazykov sa vám budú dobývať ľahšie.

Igor Tyšš